Milan Rúfus

(1928 - 2009) MILAN RÚFUS

ŽIVOT a ŠTÚDIUM * 10.12.1928 Závažná Poruba † 11.01.2009 Bratislava 1948 gymnáziu v Liptovskom Mikuláši. 1948 - 1952 slovenčina a dejepis na FF UK v Bratislave. 

 Po skončení vysokoškolského štúdia zostal na Filozofickej fakulte UK

ako pedagóg. Prednášal dejiny slovenskej a českej literatúry. V školskom roku 1971 - 1972 pôsobil na univerzite v Neapole. Žil na dôchodku v Bratislave. Ocenenia:

1996 cena Jozefa Cígera Hronského za literatúru 2005 Cena ministra kultúry za zbierku básní Báseň a čas 2008 Cena Crane Summit za poéziu 2009 Pribinov kríž I. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky

TVORBA Prvé básne publikoval v časopisoch Prameň, Nový rod, Mladá tvorba a Borba. Debutoval básnickou zbierkou Až dozrieme (1956), ktorá znamenala výrazný posun dobového chápania poézie.

AŽ DOZRIEME Zbierka znamenala medzník vo vývoji slovenskej poézie. Po rokoch schematickej poézie priniesla nové estetické a ideové hodnoty. Témy: domov, detstvo, vojna, poslanie poézie Básne boli spracované jednoduchým, nepatetickým spôsobom (pôsobivé a esteticky účinné metafory) Väčšina básní má viazaný, rýmovaný verš, striedavý rým, pravidelné strofy, často štvorveršia- pripomínajú pieseň. Básnik využíva inverziu, personifikáciu, prirovnania, epitetá, básnické i hovorové slová. Časté metafory umocňujú výpoveď básnika. Poézia je náročná pre svoju hĺbavosť a filozofickosť, ale nádherná. Chytá za srdce každého vnímavého a pozorného čitateľa.

Ľudstvo Blýska sa ticho, tlmene. A vtáka nečuť z polí. Obilie placho zvlnené tak pred dozretím bolí.

Mäkkosti klasu ohmatáva dnes tichá prísnosť zo zeme a dlho žne stroja. Až dozrieme, až dozrieme... Ale ty, báseň, neodpúšťaj. Buď spravodlivosť tvoja.

AŽ DOZRIEME Milan Rúfus bol básnik „bytostne zrastený s dobou i svojou krajinou a vo svojich hlboko precítených mysliteľských veršoch uvažuje o tragike, osudoch a nádejách človeka“ . Básnik ticha, jednoduchosti, úprimnosti, hĺbavosti a osobného prežívania poézie. Jeho verše sú plné melancholizmu, pesimizmu a tragickosti – „básnik životnej tragiky“. V centre jeho pozornosti je osud jednoduchého človeka, ktorý statočne znáša svoj ťažký údel. Autor sa v zbierke prejavil ako básnik s hlbokým sociálnym a humanistickým cítením, vyjadruje nielen osobné žiale, ale i bolesti celého ľudstva. Cíti zodpovednosť za osud sveta, súcití s trpiacimi. Básnik sa venuje téme vojny jednoduchým, nepatetickým spôsobom, bez tézovitosti, kampaňovitosti. Protivojnové básne odsudzujú vojnu vo Vietname a v Kórei.

Rakvy z Vietnamu (Až dozrieme) protivojnová báseň vo forme fiktívneho dialógu medzi otcom zomrelého syna a ministrom, ktorého nezaujíma jeho bolesť, veď jeho svedomie je poškvrnené krvou mnohých mladých vojakov Vojna nemá zmysel, bola úplne zbytočná- len pre závisť ľudstva Dvoch synov mám. Či vlastne mal som. Z jedného rakva ostala. Som ako starý, ošarpaný céder. Hrozne ma búrka rozčesla. Čo prosím? Stručne? Otcovskú bolesť, pán minister, nemožno vtesnať do hesla.

No, dokončím už, nebojte sa. Vás čaká senát a mne sa nohy trasú. Nie, nebudem vás zdržiavať. Pre bolesť ľudí vždy máte málo času. Ste, koniec koncov, iba človek. A človek predsa slabý je. Nevládze uniesť i všetky rany zeme i miliardové akcie.

Rozlúčenie (Až dozrieme) ľúbostná báseň, autor hovorí o rozchode:

Je to monológ mŕtveho muža. Dúfa, že mu žena odpustí to, že musí spomínať pri jeho hrobe. Muž verí, že si jeho žena už nenájde druhého, zároveň s tým však racionálne ráta. Myslí si, že časom zabudne na jeho smrť a slzy jej uschnú. Mám ústa plné tvojich úst. Mám dlane plné tvojich dlaní. V lebke jak vietor v roklinách mi šumí hlas tvoj rozvzlykaný.

A hoci teplom záludným nás plachá nádej vo snách hreje, ten, kto ti povie: zabudni, je pravdivejší od nádeje.

Odpusť, tak odpusť. Skončené. Stud ostrú čepeľ vo mne tasí. Vo chvíli toľko tušenej, že kríž môj vidieť musela si.

Deň, ktorý tepe do zmyslov, Jak rozvíril, tak stíši boje. Z úst zlíže penu horkých slov. A z tváre oheň slzy tvojej.

CHLAPEC (1966) CHLAPEC MAĽUJE DÚHU (1974) .

„Nechcem nič viac ako porozprávať príbeh. Časť príbehu jednej generácie, ktorá už v ranných dobách svojho života musela niekoľkokrát znovu stavať svoj zrúcaný projekt sveta“. M. Rúfus: Chlapec maľuje dúhu (Príhovor k 1. vyd. Zbierky, 1974)

Už v predhovore k zbierke Chlapec maľuje dúhu, si Rúfus uvedomuje, že žije v neustálenom čase a na mieste, cez ktoré sa valia premeny, ktoré deštruktívne postihujú človeka. Napriek tomuto vedomiu hovorí o stavbe. Rúfus len pomenúva, vážiac každé slovo a obraz, pravdivo pomenúva zažité. Nehľadá pri tom za každú cenu rýmy, takže už forma básne podčiarkuje životné disonancie a tragiku. Ostáva nepochopený.

Zvony (1968) .

Aj v tejto zbierke môžme pozorovať základné význačnosti Rúfusovej poézie. Nachádzame epické básne, avšak s mnohými lyrickými prvkami, ďalej je to zovšeobecnenie spoločnosti a jej analýza. To že bol ovplyvnený symbolizmom pridáva jeho básňam smútok, obraznosť. Taktiež spracúvava v zbierke klasickú rúfusovskú tématiku, zobrazuje typického prostého človeka práce, ale nie ako sociálneho hrdinu, ale ako jednotlivca bojujúceho s každodenným údelom. Vrchári Vysoko si nám, Bože, vysoko Môj prísny kraj, môj krutý, položil stôl. Kým dočiahneme naň, ach môj blízky! potíme krv a soľ z nás uteká. Košeľa zrebná, prilepená k telu Soľ ,na ktorú nám často nezvýši. storočným potom. Povýšili nás Pane Ježiši. Ach, áno, povýšili človeka. O mieru kríža, čo ho neminie. Dosť je tu stromov naň i na kolísky.

Zvony (1968) .

Ďalšou témou je detstvo, dospievanie, smerovanie človeka. Básnik sa zamýšľa nad osudom nad životom a osudom ľudstva (Len tak), ale aj jednotlivca (Človek; Abeceda). V Abecede posielajú človeka žiť, pretože na svojej ceste má už všetko pripravené. Nepozná pravdu, ale pozná abecedu, ktorou slabikuje svoj život. Žije zo dňa na deň, nepozná zákulisie života. Abeceda Choď, ži, je prestreté: nôž, zub i pod zub. Máš, čo ti treba, a rovno na obruse. Choď, neváhaj, vieš abecedu, píš. Viac nemôžeš, len potiaľ pochopíš. Nepoznáš pravdu. Vieš iba abecedu.

V nej slabikuješ denne svoju biedu, i svoju veľkosť.

Úzkosť prežitá, ó, krutosť! Kto to po nás prečíta?

Zvony (1968) .

Sú to básne krátke a strohé – autor zámerne skracoval básne, lebo nimi chcel vyjadriť maximum emócií minimom slov. Hovorí v nich iba to najnevyhnutnejšie, pretože znejú ako všeobecné výroky, sentencie, príslovia (napr. Čo je báseň, Pod zvonom, Zvony detstva…) Sentencia = stručná, jasná, ale hlboká myšlienka, vyjadrujúca životnú skúsenosť. ZVONY DETSTVA Vždy príde deň, keď deti zjedia kľúč Tak umierame všetci pred tou bránou. od dverí tajomstva. Už ho nevrátia. Tak na Hromnice občas mrznú psíky: v mrazivej noci na prah kladú hlavu Už ho nevydajú, už v nich zapadá a oči stále na kľučke... čo deň to hlbšie a neprekročia prah zavretých dverí už nikdy viac. Tú čiaru, za ktorou jedenie sa stáva vedením. Už nikdy viac. A z ukradnutých zvonov špina, čas razí falšované mince a kupuje, čo z detí ostalo.

STÔL CHUDOBNÝCH (1972) Po Zvonoch nasledovala kniha veršov Stôl chudobných, v ktorej sa Rúfus opäť vrátil k plebejskej tematike a tematike predkov. Trvalé hodnoty nachádza . básnik v práci, v pôde, v prírode a v rodnom kraji. Vyzdvihuje pracovitosť a životnú múdrosť jednoduchého človeka. A je to pravda I bolo návštev za jeden život. Bolo: bol hlad a sučka smrť a za ohradou bieda prestupovala, čakávala v skrýši, kedy sa kto zas pomýli a vypije si o pohárik viacej z tragédie, a v noci pod podlahou hryzkala starosť ticho ako myši.

Však pýtaj sa ich: Kto k vám chodieval? Tu v čase, keď im dych už odtrháva z vety, prikryjúc všetko zlé, tak povedia: Chodievala k nám zem a nosila nám kvety. A je to pravda.

KOLÍSKA KOLÍSKA SPIEVA DEŤOM HUDBA TVAROV . Charakteristickým znakom Rúfusovej tvorby sa stala

snaha spojiť umenie básnika a výtvarníka do vyššej jednoty. Vydal niekoľko kníh, v ktorých sa básne vzájomne dopĺňali s umeleckými fotografiami a maľbami (fotografie Martina Martinčeka, obrazy Ľudovíta Fullu a Miloša Bazovského). Boli to zbierky Kolíska, Kolíska spieva deťom a Hudba tvarov.

Vo svojej tvorbe sa zameral aj na tvorbu deti, tu je jeho tvorba inšpirovaná detstvom a ľudovou slovesnosťou. Hľadá odpoveď na otázku, čo spája detstvo a dospelosť a aké hodnoty sa v detstve strácajú. Prerozprával slovenské ľudové rozprávky P. Dobšinského do básni a vyšli - Zbierka – KNIHA ROZPRÁVOK - Zbierka – SOBOTNÉ VEČERY - Báseň – O TROCH GROŠOCH - Báseň – PÁN BOH DAJ ŠŤASTIA LAVIČKA - Báseň – ZLATÁ MUZIKA - zbierka básní – NOVÉ MODLIDBIČKY - zbierka básní, ktorú venoval deťom - báseň – MODLIDBA ZA RODIČOV.